o podivuhodnostiach života

Jedna veľká zaujímavosť o človeku je, že žiadna iná otázka nemätie ľudí natoľko a nevynára sa v ich mysli tak často ako otázka, čo sa deje po smrti. Lenže skoro pre každého je nepríjemné rozprávať o smrti. Väčšina ľudí sa zďaleka vyhýba rozhovorom o vlastnej smrti, dokonca nechce na ňu ani len pomyslieť! Ale v skutočnom živote ich televízia a filmy zaplavujú scénami, v ktorých ľudia zomierajú všemožnými spôsobmi, a médiá im slovom i obrazom približujú smrť, ku ktorej naozaj došlo.

Takže veľmi kontroverzným výsledkom je, že smrť cudzích ľudí sa môže javiť ako normálna súčasť života. Ale keď sa smrť dotkne niekoho z našich blízkych alebo hrozí nám, nepovažujeme ju za niečo normálne. Prečo je to tak? Lebo ľudstvo má odjakživa hlboko zakorenenú túžbu žiť. A tak človek dokáže vnímať veličiny ako čas a večnosť! Všimnime si napríklad, čo napísal izraelský kráľ Šalamún, v celej histórii ľudstva považovaný jeden z najmúdrejších a najvzdelanejších ľudí na svete, pod inšpiráciou:

´Všetko urobil pekné vo svoj čas. Dokonca aj neurčitý (večný) čas vložil do ich srdca, aby ľudstvo nikdy neodhalilo dielo, ktoré pravý Boh vykonal od začiatku do konca´ – Kazateľ 3:11.

Nikto z ľudí za normálnych okolností si nepraje, aby jeho život skončil! Za normálnych okolností človek si praje, aby jeho život pokračoval – do nekonečna! Na druhej strane v prípade živočíšneho stvorenia taká túžba sa nezistila! Ich život plynie bez toho, aby si uvedomovali čas a budúcnosť. Ale ľudia nielenže túžia po večnom živote, ale majú aj potenciál zamestnávať sa a byť činorodí po celú večnosť. A schopnosť ľudí učiť sa je neobmedzená. V celej prírode nič sa nevyrovná ľudskému mozgu čo do zložitosti a prispôsobivosti!