V izolovanom globálnom atmosférickom systéme ako je Zem, v hydrostatickej rovnováhe a tiež v kozmickom vákuu sa teplo prenáša iba v súlade so zákonmi termodynamiky, tepelnými a aj vodivými vlastnosťami, rôznych zložiek, ako sú oceánske vody, pôdy a atmosférické plyny a atmosférický adiabatický gradient. Rovnaké podmienky platia pre planéty s obrovskou atmosférickou hmotnosťou, ako sú Venuša a Jupiter aj Saturn, ktorých povrchy a/alebo jadrá sú ohrievané iba Kelvinovým-Helmholtzovým mechanizmom a gravitačným stláčaním plynov podľa ich hmotnosti/hustoty, jak impedancia ich nepriehľadných atmosfér voči slnečnému žiareniu.
V prípade zemskej atmosféry, s relatívne vysokou riedkosťou a priehľadnosťou a aktívnym kolobehom vody, ktorý neexistuje na Venuši, Saturne a Jupiteri, sú hlavnými faktormi ovplyvňujúcimi prenos tepla žiarenie súvisiace so slnečnými cyklami a kolobehom vody vrátane vyparovania, dážďa, snehu, ale i ľadu, ktorý reguluje zmenu atmosférického gradientu zo suchého na vlhký. Preto takzvaný ‚skleníkový efekt‘ alebo aj pseudomechanizmy, ako je ‚spätné žiarenie‘, nemajú žiadny vedecký základ a práve preto sú v rozpore so všetkými zákonmi fyziky a termodynamiky, vrátane kalorimetrie a tiež výťažkov termodynamických cyklov atmosférických plynov, entropie, tepelného prúdenia na zemský povrch, vlnová mechanika a 1. a 2. zákon termodynamiky.